ŠTB: Prísne tajné

Štátna bezpečnosť bola počas celej svojej existencie politickou políciou Komunistickej strany Československa. Od vzniku jej štruktúr v roku 1945 prenasledovala oponentov komunistického režimu a ničila ich životy. Po snahe o obrodný proces a invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 počas normalizácie potláčala akékoľvek náznaky opozičných názorov, kritikov režimu sledovala, vyháňala z krajiny, zatvárala, príslušníci a agenti ŠtB zbierali informácie všetko s jediným cieľom, udržať pri moci komunistickú stranu. Významné výročia boli prísne strážené, aby ich opozícia nemohla využiť na manifestácie odporu. Na konci 80. rokov sa však všemocná Štátna bezpečnosť dostala do pasce aparátu komunistickej strany, pritvrdzovanie represií nepomáhalo a nedokázala predvídať 17. november 1989. Padla spolu s komunistickým režimom. Ako je možné, že sa to stalo práve po nástupe vraj proreformného vedenia ŠtB na čele s legendami opradeným Alojzom Lorencom, ktorý dodnes budí záujem verejnosti?

Jednou z najzákernejších provokačných akcií ŠtB bola Akcia Kameň realizovaná po komunistickom politickom puči vo februári 1948. ŠtB v bezpečnej vzdialenosti od nemeckých hraníc vytvorila uprostred lesov "predsunutú" štátnu hranicu, za ktorou boli utečenci vo falošných nemeckých colniciach a „úradovňach“ CIC vypočúvaní a následne ako nedôveryhodní, vracaní späť do Československa, kde boli zadržaní. Historička a bádateľka Václava Jandečková odkrýva príbeh svojho starého otca Ota Tulačku, ktorý riadil ilegálnu prevádzačskú sieť. Jedným z falošných prevádzačov bol príslušník Zboru národnej bezpečnosti Stanislav Liška, ktorý sa spolu s ním objaví v unikátnych, nepublikovaných filmových archívoch natočených v obci Kdyně pred a po oslobodení americkou armádou.

Inscenované procesy sa netýkali iba exponovaných postáv, ktorých mená sa týmto nezmazateľne vryli do dejín ako Milada Horáková, Heliodor Píka, Rudolf Slánsky, Vladimír Clementis... Kým v monsterprocesoch si medzi sebou navzájom vybavovali účty samotní komunisti, v občianskych procesoch sa kruto pomstili, umlčovali odporcov a kritikov totalitného režimu. Či už išlo o justičné vraždy, alebo obdobné justičné zločiny, netýkali sa len konkrétnych mien, ktoré orgány ŠtB privádzali pred vopred rozhodnutý súdny tribunál. S dôkladnou precíznosťou týchto orgánov boli cielene ničené aj životy ich najbližších a nakoniec i celých rodín. Na pozadí veľkolepého monsterprocesu s Vladimírom Clementisom, súdeného v rámci procesu s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho, sa potichu otvárajú príbehy nevinných a prehliadaných ľudí, ktorých režim neoprávnene zomlel - manželky, manželia, súrodenci, rodičia... dokonca sa neštítili siahnuť ani na deti.

“Boh nie je nič iné, než povýšenie ľudských vlastností do dokonalých rozmerov, je to len výplod fantázie”- (Karl Marx)... Najväčším a najsilnejším protivníkom režimu a jej železnej päste ŠtB bola v slovenskom kontexte katolícka cirkev. Konštatoval to Gustáv Husák už v roku 1945 počas povstania, píšuc do Moskvy o poslednom a najsilnejšom protivníkovi, boj s ktorým komunistov čaká. V jednom zo svojich rozhovorov po roku 1989, o cirkvi ako najvážnejšom súperovi, hovoril aj Alojz Lorenc. Akcie a praktiky ŠtB a následne komunistickej justície a väzenstva počas nasledujúcich 40 rokov predstavovali krutú mozaiku likvidácie cirkevnej hierarchie, obviňovanie kňazov, súdne procesy s veriacimi a duchovnými, likvidácie reholí a kláštorov, desiatky nevyjasnených úmrtí a vrážd duchovných a laikov, úplné zrušenie gréckokatolíckej cirkvi. Príbeh laikov Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktorí nepodpísali spoluprácu s ŠtB je rámcovaný cirkevnými udalosťami a kontextom doby 50.-60.rokov.

Pri vývoji každého štátu zohráva šport mimoriadne významnú úlohu. Aj preto sa šport v socialistickom Československu veľmi rýchlo stal nástrojom štátnej moci a bol využívaný na propagandistické účely. Športovci a športoví úradníci mohli relatívne často cestovať do zahraničia a pre Štátnu bezpečnosť tak boli zdrojom cenných spravodajských informácií. Medzi československými športovcami mali zrejme najvýraznejšie postavenie československí hokejisti. Majstri sveta z rokov 1947 a 1949 a miláčikovia národa patrili medzi absolútnu svetovú športovú špičku. O tom, že ŠTB bola priamo prepojená so športovcami jasne hovorí aj skutočnosť, že mnohí z nich vnímali ŠTB ako nutnú súčasť svojej práce. Spolupráca a podávanie hlásení boli v podstate povinnou jazdou, ktorej sa vyhol máloktorý vrcholový športovec. Obzvlášť športoví funkcionári mali často blízko k ŠTB – či už chceli alebo nie. Agentmi ŠtB boli viacerí československí športoví komentátori.

V totalite osobný život človeka a záväzok voči spoločnosti nie sú oddelené. Súkromie občana nie je súkromné, ale je socialistickým spoločným vlastníctvom. ŠTB nesleduje len intelektuálov, disidentov, či duchovných. Monitoruje aj bežných občanov, ktorí sa politike vyhýbajú. Nejestvujú pre ňu žiadne hranice. Metastázuje cez steny, schodiská až do bytov. Nazerá spoza záclon, číta listy, prekutráva šuplíky so špinavou bielizňou. Všetko v mene ochrany komunistického režimu. Súkromie je luxus. Na tajomstvá má patent len jedna inštitúcia - tajná polícia. Prípad: Filozof Štefan Vrátny, prislušník ŠtB Alexander Bory, Oľga Pastierová, František Čuňas Stárek.

Počas prvých rokov prekonala československá zahranično-politická spravodajská služba pomerne dramatický vývoj. Aj v tejto zložke sa pomerne rýchlo dostali do kľúčových pozícií komunisti, primárne Zdeněk Toman (pôvodne Zoltán Goldberger, rodák zo Sobraniec), ktorý pracoval na Ministerstve vnútra ešte v Londýne. Služba však stála v úzadí vnútorného spravodajstva. Komunisti, ktorí prakticky od roku 1945 systematicky pracovali na ovládnutí bezpečnostných a spravodajských zložiek štátu, nevenovali zahraničnému spravodajstvu veľkú pozornosť. To je v kontexte ich ambícií nastolenia diktatúry pochopiteľné, nakoľko v tomto smere potrebovali primárne zložky operujúce do vnútra krajiny. Zmena prichádza až koncom roku 1949.Dramatický vývoj našej rozviedky je zrejmý aj z toho, že v pomerne krátkom čase sa zásadne zvýšil jej význam, ale súčasne prekonala obrovské personálne zmeny, ako aj zmeny v celkovej koncepcii činnosti.

Druhá svetová vojna skončila pre Rakúsko, ktoré bojovalo na strane porazených mocností a po boku nacistického Nemecka, nepriaznivo. V roku 1945 sa do krajiny nasťahovali armády štyroch víťazných štátov, ktoré rozdelili Rakúsko na štyri kontrolované zóny a riadili smerovanie krajiny ďalších desať rokov. Imrich Sucký sa do dejín zapísal ako vedúci detektívnej skupiny protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti. Sucký pracoval na policajnom spravodajstve už počas 1. ČSR a v tej dobe participoval aj na pomerne závažných prípadoch, ktoré československá polícia riešila. Počas Slovenskej republiky 1939 – 1945 sa podieľal na takmer všetkých zásahoch proti komunistickej ilegalite, jeho „rukami“ prešla celá plejáda neskorších komunistických funkcionárov. Počas pôsobenia na ÚŠB tak získal závažné poznatky, ktoré mohli mnohých kompromitovať. Po obnovení Československa ho ľudový súd odsúdil na mimoriadne krátky trest, viacerí svedkovia totiž radšej nechceli svedčiť...

Keď sa povie ŠTB, predstavíme si hlavne špionáž. V skutočnosti však ŠTB, rovnako ako KGB, špionáži venovala približne len 15 percent svojho času a svojich zdrojov. Zvyšných 85 percent sa zameriavalo na takzvané aktívne opatrenia. Nazývali sa tak všetky aktivity, ktorých cieľom bolo zmeniť spôsob, akým ľudia vnímajú realitu. Často tak išlo o akcie, ktoré skresľovali pravdu, zahmlievali, mystifikovali alebo jednoducho úmyselne šírili nepravdivé informácie. Dnes by sme všetky tieto snahy najskôr mohli prirovnať ku konšpiračným teóriám.

V roku 1968 vypuklo štiepenie v ŠTB, delilo sa na dve krídla: proreformné a konzervatívne. Konzervatívne krídlo členov ŠTB žiadalo vstup vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny. Nesúviselo to s prebiehajúcimi reformami, ktoré priamo ohrozovalo ich existenciu. Z 11-tisíc členov sa vďaka uvoľneniam stal počet 5000 ľudí. Konzervatívne politické sily, podliehajúce sovietskemu vplyvu, však presadili za nového námestníka pre Štátnu bezpečnosť svojho vplyvného agenta plk. Viliama Šalgoviča, CSc., ktorý bol k 1. júnu 1968 vymenovaný do funkcie. Na sovietskej strane medzitým prebiehali prípravy na operáciu „Dunaj“ – okupáciu spriateleného Československa. Okrem snahy o kompromitáciu Jozefa Pavla a ďalších reformistov prebiehali organizačné prípravy k puču v radách konzervatívne orientovaných príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Ako vlastne okupácia prebiehala, akú úlohu zohrala ŠTB a akú úlohu zohral rozhlas? A informovanosť vôbec?

Psychiatria ako odbor bola predmetom záujmu Štátnej bezpečnosti. Psychiatri prichádzali do styku s lekárskym tajomstvom... vedeli o jednotlivcoch viac. A na druhej strane mali prostredníctvom psychiatrov dosah, dohľad aj nad inými odbormi, v ktorých sa osoby , o ktoré bol záujem pohybovali. Dôležitou osobnosťou a príkladom za všetky je Augustín Navrátil. Na jeho prípade je zreteľné zneužitie psychiatrie na diskrimináciu občana, ktorého politický postoj je odlišný od oficiálneho. Navrátil je kresťan a jeho postoje sú autenticky kresťanské. A práve preto je v konečnom dôsledku označovaný ako osoba s anomáliami. Ďalšou výraznou osobou, ktorá podstúpila šikanu ŠTB a násilnú psychiatrickú "liečbu" je Mirek Vodrážka. Paralelnou líniou sú postavy výrazných a populárnych psychiatrov, ktorí zneužívali, či využívali svoje postavenie a posúvali ďalej intímne informácie o svojich klientoch aj kolegoch. Porušovali nielen lekárske tajomstvo, ale aj etiku, morálku a dôverné vzťahy.

Aby nepriatelia štátu nemohli uniknúť do bezpečia demokratických štátov, než sa s nimi komunistický režim v Československu definitívne vysporiada, bola postupne vytvorená represívna zložka Pohraničná stráž a uzavretá hranica so Západom. Železná opona však nebola iba pre politických odporcov, ale pre všetkých občanov štátu. Pri pokuse o útek na západ bolo v Československu zabitých okolo tristo civilných osôb. Z toho na slovensko-rakúskej hranici bolo zavraždených najmenej 42 ľudí. Doteraz za to nebol nikto potrestaný. Preto jestvuje iniciatíva, ktorá sa snaží tieto vraždy definovať ako zločiny proti ľudskosti, ktoré sú nepremlčateľné. Prípad únosu lietadla mladými chlapcami v marci 1989. Prípad Jančík, Marcin Bienada, Hartmut Tautz.

Jána Kalinu Československo milovalo a keď v roku 1969 vyšla jeho unikátna zbierka "Tisíc a jeden vtip". Komunisti však nemali zmysel pre humor, jeho rodine neustále terorizovali život a Jána L. Kalinu poslali po vykonštruovanom procese do väzenia. Proces s Jánom L. Kalinom kvôli knižke "Tisíc a jeden vtip" a začiatok obdobia útlmu občanov a celej spoločnosti. Bol to exemplárny proces so známou osobnosťou tej doby, ktorý prispel k vytvoreniu atmosféry strachu medzi obyvateľmi. „Najlepší vtip je, že svoju knihu ste si museli odsedieť,“ napísal mu Jan Werich. Posledný verejný občiansky „protest“ bolo stretnutie občanov k Palachovmu výročiu. A tak sa režimu podarilo utlmiť ľudí za pomoci neustálej hrozby problémov, straty zamestnania, nemožnosti študovať a za pomoci ŠTB, ktorá sa sústredila okrem tzv. Reformných komunistov, aj na iných vnútorných nepriateľov. O legendárnej zakázanej knihe "Tisíc a jeden vtip" a smutnom príbehu jej autora rozpráva jeho dcéra, Júlia Sherwood.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 Sovieti odvlečú vrcholných československých politikov do Moskvy. Tam ich izolujú a prinútia podpísať súhlas s inváziou - takzvaný Moskovský protokol. Na jeseň 1968 sa z akademického filozofa Miroslava Kusého stáva vedúci ideologického oddelenia komunistickej strany. Spustia sa čistky v komunistickej strane a státisíce nepreverených sa stávajú občanmi druhej kategórie. Odteraz sú terčom ŠtB všetci kritici režimu. Nielen bývalí komunisti, ale aj nestraníci - umelci, publicisti, či vedci. Na prvé výročie invázie sa konajú posledné veľké občianske protesty. Tie sú tvrdo potlačené. Nastáva obdobie normalizácie, ľudia si zvyknú, že nosia inú tvár na verejnosti a inú doma. V nedeľu 6. januára 1977 bolo po prvýkrát zverejnené Prehlásenie Charty 77. Viac než 250 signatárov v ňom kritizovalo štátnu moc a žiadalo dodržiavanie ľudských a občianskych práv...

Prenikanie západných spravodajských služieb do ŠtB... Sir Richard Dearlove vyštudoval históriu na univerzite v Cambridge a v roku 1966 sa stal príslušníkom britskej spravodajskej služby SIS (Secret Intelligence Service), známej ako MI6. V priebehu svojho pôsobenia na britskom veľvyslanectve v Prahe v rokoch 1973 až 1976 v utajení riadil významného agenta „krtka“ v Štátnej bezpečnosti, príslušníka československej kontrarozviedky, majora Miloslava Kroču. Túto činnosť ukončilo náhle Kročove úmrtie, po ktorom sa o jeho dvojitom živote celkom náhodou dozvedela ŠtB. Podľa Dearlove intenzívna tajná spolupráca Kroču s MI6 dlhodobo celkom ochromovala akúkoľvek činnosť ŠtB proti Veľkej Británii a mimoriadnym spôsobom prispela v boji Západu v studenej vojne proti Sovietskemu zväzu a jeho východnému bloku. Za to by si Miloslav Kroča podľa neho zaslúžil ocenenie štátneho vyznamenania in memoriam.

Mnoho ľudí, do ktorých sa otlačili hrôzy druhej svetovej vojny, sa stali prenasledovateľmi, vyšetrovateľmi a sudcami najväčšieho nepriateľa komunizmu - Cirkvi. Krutosti eštebáckych praktík hrdelných 50-tych rokoch sa preklápajú v dobe normalizácie v 70 a 80-tych rokoch do iných foriem. Veľké tresty a priame týranie sa mení v sofistikovanejšiu hru strachu. Vrahmi už nie sú priamo príslušníci ŠTB, ale nájomní bývalí delikventi. Gašpar Fronc mladší nastupuje na teologickú fakultu v Bratislave v 80-tych rokoch. Zúčastnil sa známej hladovky a tiež niekoľkých výsluchov na ŠTB. Niektorí jeho spolubratia spolupracovali s ŠTB v rámci fungovania Pacem in terris. Príbeh Michala Grejtovského sa dramatickým oblúkom preklápa z pozitívneho hrdinu na antagonistu, spolupracovníka ŠtB s krycím menom Miloš.

„Myslím, že pre najbližšie dve alebo tri generácie budem úplne neznámy...“ Tomáš Petřivý (1955 – 1986) študoval scénáristiku na pražskej FAMU (Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických umení) a bol jedným z prvých slovenských signatárov Charty 77. Po podpise Charty 77 musel odísť zo školy a začala sa o neho zaujímať komunistická tajná služba. Skôr ako prišiel o pas, sa mu podarilo dostať do Varšavy, kde nadviazal kontakty s poľskými aktivistami demokratickej opozície. Výsledkom jeho návštevy bolo prvé stretnutie poľských a československých opozičných aktivistov v júli 1978 v Krkonošiach. Po vyhodení zo štúdia bol prinútený pracovať fyzicky, no stále sa aktívne podieľal na opozičnej činnosti a zaujímal sa o to, čo sa dialo v Poľsku. V nezávislých časopisoch publikoval svoje poviedky, poéziu a publicistické texty.

Generačná výmena vnútri ŠTB a vytýčenie vnútorného nepriateľa s názvom „Voľná mládež“. Prípad agent Disko, ktorý mal podľa dokumentov ŠTB za úlohu podávať informácie o mladých ľuďoch zo svojho okolia, ktorí boli fanúšikovia rôznych „západných“ hudobných štýlov. Peter Schrédl alias Koňýk /punková kapela Zóna A/krycie meno Spevák. Paralelne sa v polovici 80-tych rokov pluralizoval disent na Slovensku. Vymenovanie novozniknutých platforiem a skupín - Bratislava Nahlas a ilustrácia rôznych aktivít disentu, náboženský disent, ochranársky disent, bývalý komunisti z obdobia pred Augustom 68...

V priebehu roka sa Odbor pre boj proti vnútornému nepriateľovi ŠtB Praha v rozpore s platnými smernicami snažil oprášiť špecifickú formu 50-tych rokov infiltrácie opozičných štruktúr priamo kádrovým príslušníkom, konkrétne bývalým príslušníkom Pohotovostného pluku VB, por. Ludvíkom Zifčákom. Ďalšou zaujímavou a záhadnou súvislosťou bol vznik fámy o smrti Martina Šmída, ktorá sa rozšírila po celej zemi a do značnej miery napomohla zdvihnúť masovú vlnu proti komunistickému režimu.

Príslušníci ŠtB po novom čelili obavám z možného otvárania minulosti i existenčnej budúcnosti. Konkrétne i novému mediálnemu záujmu a profesijným previerkam. Oponenti sa dostali nepripravení náhle do pozície víťazov. ŠtB poznali len z osobnej skúsenosti . O fungovaní, pozadí, štruktúre, dokumentoch, zväzkoch, informáciách...nevedeli prakticky nič. Spoločnosť si s uľahčením užívala slobody od strachu a minulosť i s ŠtB nechala za sebou. Príbeh ŠtB zrušením 15. 2. 1990 neskončil. Zostali bývalí príslušníci a ich dedičstvo: poškodení ľudia, krajina a dokumenty. Dopady existencie ŠtB sú cítiť dodnes. Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení si ju zopakovať.