Mafiáni

V deväťdesiatych rokoch na Slovensku sa z pádu komunistického režimu radovali nielen bežní občania, ale aj niektorí kriminálnici, ktorí lacno získanú slobodu pochopili ako príležitosť k novým zločinom. Naopak bezpečnostné zložky, ktoré dovtedy slúžili totalitnému režimu, neboli schopné nastaviť sa na nové podmienky v demokratickom štáte. V krajine sa začal rýchlo rozvíjať organizovaný zločin. Jedným z tých, ktorí sa stali jeho výraznými tvárami, bol Jozef Roháč, zločinec s literárnym talentom. Nájomný vrah Jozef Roháč bol v Maďarsku právoplatne odsúdený na doživotie. Ako povedal, nič ho už nemôže prekvapiť. Môže však prekvapiť nás - tým, že by využil svoj literárny talent a napísal príbeh organizovaného zločinu 90.rokov. Netreba pochybovať, že by to bol bestseller nielen medzi kriminalistami.

Násilie a zločin majú dve tváre - odpudivú pre obete, príťažlivú pre páchateľov. V spoločnosti, kde nevládne zákon, si zločinci rýchlo podmania jej životné funkcie. Služby, ktoré poskytujú štát i súkromná sféra, sa do značnej miery stávajú súčasťou siete organizovaného zločinu. Na Slovensku existuje miesto, kde sa tento jav dokázal udržať štvrťstoročie. Dunajská Streda je mesto bohaté nielen ekonomicky, ale aj zločineckými postavami, ktoré svojím významom prekročili hranice regiónu. Jedným z nich bol aj Lájos Šátor. Bol to on, ktorý si podmanil toto teritórium po masovej vražde konkurenčného gangu Pápayovcov....

V túžbe ovládnuť mesto a zbaviť sa konkurenta, dal Lájos Sátor pokyn na likvidáciu gangu pápayovcov. Bol to on, kto podľa všetkého stál za najmasovejšou masakrou v dejinách kriminalistiky Slovenska. Potom sa stal rekordmanom života na úteku, ale aj zo zahraničia dokázal riadiť svoj klan. A tu niekde mu prišiel do cesty investigatívny novinár Paľo Rýpal, ktorý krátko na to zmizol z povrchu zemského.

Boj proti výrobe a distribúcii drog, omamných a návykových látok v celom svete je nekonečný príbeh. Príslušné štátne zložky dokážu zachytiť len časť toho, čo sa dostane k spotrebiteľom, zvyšok prináša zločineckým skupinám obrovské zisky, ktoré sú vzápätí použité na financovanie ďalších nelegálnych činností. Postihnúť v plnom rozsahu a zlikvidovať túto obrovskú mašinériu, ktorá po celom svete zamestnáva nezanedbateľný počet ľudí, je prakticky nemožné. Slovensko je dlhodobo tranzitnou krajnou pre heroín. Z Afganistanu putuje balkánskou cestou cez Irán alebo Pakistan, Turecko a juhovýchodnú Európu na západoeurópske trhy. V Turecku sa veľké zásielky prerozdeľujú do menších. Na Balkáne sa podarí občas zachytiť trochu heroínu, čo naznačuje, že trasa je dobre organizovaná a podporená korupciou. Aj na Slovensku to bolo tak - až do chvíle, kým nezlyhali miestni pomocníci tunajšieho bossa menom Baki Sadiki.

Daň z pridanej hodnoty je jedným z hlavných príjmov štátneho rozpočtu. Dodávateľ tovaru či služieb, ak je platiteľom dane, musí štátu odviesť daň z pridanej hodnoty, o ktorú sa zvýšila cena tovaru na ceste od výrobcu až po spotrebiteľa. Rozdiel môže byť za istých okolností aj záporný. Vtedy si dodávateľ uplatní nárok na vyplatenie DPH, tzv. vratku. Čaro takých nadmerných odpočtov sa stalo snom mnohých podnikateľov. Organizovali reťazce firiem, aby medzi sebou fiktívne obchodovali a predstierali, že majú nárok na vyplatenie DPH. Štát tak prichádzal každoročne o miliardy eur. Sem niekde patrí aj príbeh muža, ktorý nepôsobil v organizovanej zločineckej skupine, ale sám dokázal vytvoriť rekord v odpočtoch DPH. Mikuláš Vareha, prezývaný kráľ Zemplína. Mikuláš Vareha ukázal, že aj lokálny biznis môže mať veľký vplyv na celoštátne udalosti. Spôsob a „metódy“ jeho podnikania napokon zákonite inšpirovali štátne inštitúcie, aby sprísnili legislatívu v daňovej a podnikateľskej sfére.

Bratia Mellovci boli pôvodne colníci, ale možnosti, ktoré táto profesia ponúkala začiatkom 90-tych rokov ich priviedli k iným činnostiam - od krádeží áut, cez vydieranie pravdepodobne až k vraždám. Operovali na území Trenčianskeho a Banskobystrického kraja, ktoré ovládal boss všetkých bossov Mikuláš Černák. Ivan Mello neskôr zahynul pri autonehode a Karol sa stal vari najznámejším Slovákom na karibskom ostrove Belize. Tam sa už roky ukrýva pred spravodlivosťou.

Biele kone - nástroj na rýchle zbohatnutie mafiánov, ale aj ľudí z horných poschodí našej spoločnosti. Nenápadní ľudkovia, ktorých mená boli a zostanú neznáme, sa znenazdajky objavia sa, rýchlo zbohatnú a - zmiznú. Mnohí navždy. Tzv. Biele kone sa objavili krátko po revolučných zmenách v Československu začiatkom deväťdesiatych rokov zároveň s možnosťami podnikania, ktoré dovtedy komunistický režim nedovoľoval. Pojem biele kone vraj vymysleli Rómovia, ktorí si najímali Nerómov ako konateľov spoločností s ručením obmedzeným, aby, až príde ku konfliktu so zákonom, neboli sami postihnuteľní. Na Slovensku sa bielymi koňmi stali aj malí podnikatelia, ktorí na seba formálne prepísali majetok, po ktorom prahli mocní - veľkopodnikatelia, ale i politici. prinášame príbeh jedného z nich, ktorý aj preto, že veľa vedel, odišiel zo Slovenska a navždy sa usadil v zahraniční. S novým menom a identitou. Skrátka, veľa vedel.

Keď ide o spôsoby, ako sa rýchlo dostať k veľkým peniazom, vie byť zločin veľmi vynaliezavý. Ešte vynaliezavejší vedia byť páchatelia pri zahladzovaní stôp svojej činnosti. V prípade vraždy je odstránenie tela takmer stopercentnou zárukou, že vrah nebude usvedčený. Každé pravidlo má však výnimku. Do dejín slovenskej kriminalistiky sa zapísal príbeh, v ktorom sa napriek absencii tiel obetí podarilo páchateľov usvedčiť a odsúdiť. Organizovaná zločinecká skupina, ktorá napokon neunikla spravodlivosti, si podľa svojej vražednej metódy vyslúžila názov Kyselinári. Rastislava Šittu a Jozefa Kákonyiho usvedčili vlastní komplici iba zo štyroch vrážd, vrátane šéfa skupiny Františka Mikera. O tom, koľko obetí však v kyseline skutočne skončilo, sa dá len špekulovať. Ostatní nič netušiaci čakatelia na smrť môžu za svoj život ďakovať iba strachu svedka, ktorý sa rozhodol oznámiť desivé detaily o likvidácii nepohodlných bielych koní polícii.